„Do školy som nerád chodil, ale musel. I mať ma raz ubila, keď som vyhlásil, že nepôjdem do školy, ale na pílu robiť. Kamaráti mali už fajky, v karty sa mohli zahrať a ja – drv maďarskú mluvnicu, daj sa učiteľom šticovať a zbieraj špačky popod panské okná a na tanec nechoď, lebo nemáš za čo dať milému dievčaťu zahrať.“
J. G. Tajovský
Už zo spomienok Tajovského detstva a mladosti je zrejmé, že jeho život by mohol byť námetom pre román. Napriek tomu, že za mladi nerád chodil do školy a nemal v nej ani výborné výsledky, na vysvedčení sa mu objavili aj trojky, ba aj štvorka, stal sa z neho autor, o ktorom sa učíme aj 150 rokoch po jeho narodení. Bol nesmierne čestný a statočný človek, milovník slovenského vidieka a jednoduchých ľudí. Známe sú jeho nezabudnuteľné poviedky Maco Mlieč, Do konca, Mamka Pôstková i komédie Ženskú zákon a Statky zmätky, ktoré môžeme vidieť na televíznych obrazovkách každoročne počas vianočných sviatkov spolu s Mrázikom a Popoluškou.
Žiaci 7. a 9. ročníka si v blokovom vyučovaní pripomenuli jeho život, tvorbu. Podrobne sa venovali dielu Maco Mlieč, ktoré čítali v skupinách, využili rovesnícke vyučovanie, pozreli si stvárnenie tejto poviedky v podaní Michala Kubovčíka, alias Baštrng, ktorý im toto dielo ponúkol formou piesne na motívy Michalela Jacksona Billy Jean. V diskusii spoločne hľadali Maca Mlieča vo svojom okolí a hovorili o tom, ako sa spoločnosť „starala“ o týchto ľudí za čias Tajovského, počas besnenia fašizmu a ako sa stará o týchto ľudí dnes. Pochopili, že hodnota človeka nie je v jeho zovňajšku, talentoch, bohatstve, ale v jeho vnútri.
Môžem smelo povedať, že diskusia s našimi žiakmi mňa, ako učiteľku, veľmi potešila, ich pohľad a názor nesmierne povzbudil. Vyrastajú z nich empatickí ohľaduplní ľudia s dobrým srdcom.
